Jedného večera sa Róbert vracal domov. Nájsť si prácu v tomto malom mestečku bolo takmer nemožné. Odkedy zavreli továreň, v ktorej pracoval, bol nezamestnaný. Ale nestrácal nádej.
Touto cestou nechodilo veľa áut, iba robotníci, ktorí odchádzali domov. Všetci však už boli preč, len on sa zdržal.
Pomaly sa začínalo stmievať. Mal by som trochu pridať, pomyslel si. Takmer prehliadol staršiu pani, ktorá dostala defekt, a bezradne stála na kraji cesty. Všimol so, že potrebuje pomoc. Pani tu už stála asi hodinu. Zastavil a vystúpil z auta. Svojím zovňajškom nepôsobil veľmi presvedčivo. Bol hladný a chudobný. Všimol si, že pani má trochu obavy. Vedel, ako sa asi cíti, preto povedal: “ Som tu preto, aby som vám pomohol. Sadnite so radšej do auta, tam je teplejšie. Mimochodom, volám sa Róbert.“
Keď bol s opravou hotový, pani otvorila okno a začala sa sním rozpávať. Nedokázala vyjadriť svoju vďačnosť za to, že jej pomohol. Spýtala sa ho, koľko je dlžná. Bolo jej jedno, koľko povie, pretože si už predstavovala, čo všetko sa mohlo stať keby nebol zastavil.
Róbert, aj keď často trpel nedostatkom, nikdy nemyslel v prvom rade na peniaze. Bola to pomoc človeku v núdzi a ktovie, koľkí už v minulosti podali pomocnú ruku jemu. Robil to tak vždy, zo zásady. Povedal jej, aby mu odplatila tým, že pomôže niekomu, kto bude potrebovať pomoc, a dodal: „… a spomeňte si pri tom na mňa.“
Počkal, kým naštartovala a odišla. Bol studený, sychravý deň, ale on sa cestou domov cítil tak dobre….
Po niekoľkých kilometroch pani zbadala vedĺa cesty malý motorest. Zastavila sa, že si niečo zaje a zohreje sa pred posledným úsekom cesty. Obsluhovala ju čašníčka, ktorá napriek tomu, že bola asi v ôsmom mesiaci tehotenstva, stále pracovala, a dokonca s úsmevom na tvári.
Platila tisíckorunačkou. Kým ju šla čašníčka rozmeniť a vrátila sa do reštaurácie, pani tam už nebola. Čašníčka si všimla, že na servítke je niečo napísané. Keď začala čitať, v jej očiach sa objavili slzy.
„Nič mi nedlhujete. Niekto raz pomohol mne, teraz som ja pomohla vám. Ak mi to naozaj chcete vrátiť, urobte toto – nedovoľte, aby sa táto reťaz lásky skončila u vás.“
Keď sa čašníčka večer vrátila domov a unavená si konečne ľahla do postele, rozmýšľala. Ako mohla táto pani vedieť, koľko peňazí s manželom potrebujú? Prichystať všetko potrebné pre bábätko, ktoré sa im malo o mesiac narodiť. Vedela, ako sa kvôli tomu jej manžel trápi. Teraz ležal vedľa nej a spal. Jemne ho pobozkala pošepla mu: „Neboj sa, môj milý, všetko bude v poriadku. Ľúbim ťa, Róbert“
Prijímanie plní dlane, dávanie srdce.
Zdroj: e-mail
