večer som čítala príbeh o starcovi a tiež druhú časť o tom ako sa mať rád, ráno mi prišiel pod ruku príbeh /z časopisu notabene/, ktorý je pre mňa spojením včerajších príbehov, tak som sa rozhodla ho sem napísať, pretože je veľmi múdro-nádherný 
Žila raz jedna stará Číňanka, ktorá mala dve veľké misy. Nosila ich zavesené na koncoch tyče, ktorú mala položenú cez rameno. Jedna misa mala malú puklinu, zatiaľ čo tá druhá bola bez chyby a nebol problém doniesť ju plnú vody. Na konci dlhého putovania od rieky k domu, kde stará žena bývala, bola prvá misa vždy poloprázdna. 
Tak to šlo každý deň : stará žena doniesla domov len jeden a pol misy vody. Bezchybná misa bola hrdá na svoje výkony, ale tá druhá misa, s puklinou, sa hanbila za svoj nedostatok a bolo jej nepríjemné, že dokáže iba polovicu z toho, na čo bola vlastne vyrobená. Po dvoch rokoch, ktoré jej prišli ako jedno nekonečne dlhé zlyhanie, povedala misa starenke : „Strašne sa hanbím za svoju puklinu, z ktorej celú cestu k tvojmu domu tečie voda.“
Stará žena sa zasmiala : „Drahá, všimla si si vôbec to, že na tvojej strane kvôli tomu rastú kvety a na druhej strane nie ? Ja som na tvojej strane chodníčka schválne vysadila semená kvetín, pretože som si bola vedomá tvojho nedostatku. A teraz si to každý deň užívam. Už dva roky môžem tieto kvety trhať a zdobiť si nimi svoj stôl. Keby si nebola taká, aká si, táto krása by nikdy neexistovala a nemohla by poctiť náš domov.“
ďakujem krásne
pekný deň
Katka
