Zdá sa to ako naprogramované na zlomky sekundy. Tak to vidím ja. Videla som ho vyrastať od malinka, trávili sme spolu prázdniny, lebo jeho matka bola väčšinu času v práci a moje vtedajšie učiteľské povolanie to dovoľovalo aj mne aj mojej druhej sestre. Podľa môjho názoru to, čo sa stalo, bolo pre neho vykúpenie ( moji blízky by ma za toto asi nepochválili), ale to nie je to, čo chcem písať.
Vybavovanie vecí okolo pohrebu bolo na mne a nemala som veľmi čas trúchliť, lebo ešte aj to posledné, čo sme pre neho mohli všetci urobiť a to zabezpečiť dôstojnú rozlúčku, bolo neskutočne komplikované.
Po všetkom, asi po dvoch dňoch, som zostala doma sama, uvarila som si kávu, vyšla von, že sa trochu pohrám s mojimi psíkmi. Zvyčajne sme aportovali kameň, vždy ten istý…! Zatvorila som oči a neviem ako ma to napadlo, prihovorila som sa Jurajovi a prosila o odpustenie, že som nebola vždy pri tom, keď potreboval pomoc, radu, oporu. Prišlo mi to všetko veľmi ľúto, plakala som, nemohla a nechcela som sa zastaviť…toto bol konečne čas, kedy som si mohla dovoliť trúchliť aj ja. Na svojej ruke som zacítila studený čumáčik jedného zo psíkov, vtieravý, ale mala som pocit, že sa nechce hrať…vsúval mi do ruky kameň, ale nie ten istý…ale v tvare srdca… Pocity neviem opísať…akoby som citíla, že je všetko v poriadku.
Aja
12.6.2011
