Dnes som dostala recept na zázrak. O to cennejší, že je od ženy, ktorá má chorobu, bežne považovanú za nevyliečiteľnú.

Čakali sme spolu na zastávke MHD. Ja som stála. Ona sedela. Na vozíčku.Mohla mať tak štyridsať. Keď prišiel autobus, obzrela sa na mňa a ja som jej pomohla “nastúpiť”. Otočila som vozíček do smeru jazdy, ona ho zabrzdila. Ostala som stáť blízko nej, hoci sme celý ten čas neprehovorili. Preto som si myslela, že sa mi niečo marí, keď som z ničoho nič započula: “Uvoľnili by ste mi , prosím, miesto? ”

Otriasla som sa, akoby som sa preberala zo sna…Aké miesto? Veď stojím a visím na tyči! navyše autobus nie je veľmi plný, všade je dosť miesta!…  Váham, čo sa mi to zdá, keď ti zrazu sa mladá žena postaví z vozíčka a snaží sa mi naznačiť, aby som jej uvoľnila.

“Sadni si na moje miesto, ja sa s tebou vymením..”

Žasnem, nezmôžem sa na slovo a ani neviem ako, sedím – vo vozíčku!Som taká zaskočená, že neviem ani myslieť, len tak akosi pociťujem absurdnosť, či skôr neuveriteľnosť celej situácie. Rada by som to pochopila, ale nedokážem sa ani spýtať, čo sa to vlastne stalo a prečo.

Mladá žena sa začne smiať. Musím vyzerať komicky, ako tam tak sedím v zabrzdenom vozíčku a uvedomujem si, že všetci na mňa tak akosi čudne a zvrchu hľadia… Vzhliadnem spýtavo,neschopná slova, ochromená a aj keby som chcela vstať, nedokážem to, akosi sa mi- napriek tomu, že sedím- podlamujú kolená… Ona hrdo visí na tyči a teší sa tomu. Zmôžem sa na dve slová: ” Čo? …  Ako? ”

A ona sa oprie o vozík, státie jej robí trochu problémy, ale sadnúť späť si nechce. Začne rozprávať.

– Pred pár mesiacmi som sa zrazu cítila veľmi zle. Skončila som v nemocnici, dlhý príbeh…Výsledok: skleróza multiplex. Mám deti…manžela… a degeneratívne ochorenie, ktoré končí bezmocnosťou a potom smrťou… Prešla som si zúfalstvom, hnevom, apatiou… No pred pár dňami, keď ma začali trénovať na vozíčku, som si povedala:

Neblbni! Ten vozík nie je tvoj! Musíš hlavu presvedčiť, že to nie je tvoj príbeh, že to miesto vo vozíku nie je tvoje… A potom som si povedala, že sama seba presvedčím, že to miesto vo vozíku mi nepatrí. A tak som sa rozhodla stáť vždy, keď vládzem. A cvičiť. A…uzavrela som s bohom takú dohodu. Že keď nájdem tisíc ľudí, ktorí si to miesto na chvíľu so mnou vymenia, tak už ten vozík nebude môj. Bude všetkých na svete a ja budem môcť  stáť a chodiť po vlastných a budem to učiť aj ostatných, aby si to vážili, aby cítili ten dar. Dohodla som sa, že ak dokážem tisíc ľudí obdarovať vďačnosťou za chodenie, to moje mi bude darované…  Začala som ponúkať možnosť posedieť si v mojom vozíku vždy, keď som sa vládala postaviť. Moji blízki si myslia, že je to iba ďaľšia fáza ochorenia a zmierovania sa s ním. A tak si to nik nechcel skúsiť.Vraj je to môj vozík, potrebujem ho a nech neblbnem.  A tak som včera vymyslela túto hru. Hru na zázrak. Ak nájdem tisíc ľudí…

– A koľko si ich už takto posedelo? – vyliezlo zo mňa.

– Ste tretia. Zatiaľ. No tisíc nie je tak veľa, ako sa zdá.

Vtedy prišiel čas vystúpiť. Vymenili sme si miesta. Ona si sadla, ja som jej zamávala a vystúpila.

Neviem, či jej dohoda “s bohom” funguje. Ale- cestou s autobusu som poskakovala- striedavo, znožmo, aj na jednej nohe, na druhej…, dokonca som si pobehla… Ako málo stačí, aby si človek vychutnával každý svoj krok.

Ďakujem Ti, drahá neznáma.

A-prosím, až stretnete  v MHD mladú ženu vo vozíku, ktorá vás poprosí o uvoľnenie vášho miesta na státie a posadí vás na oplátku do svojho vozíka, nezdráhajte sa. Je to jedinečná príležitosť zažiť zázrak- čiatsočku z toho jej a obrovský osobný- radosť z každého kroku a pohybu.

Každý máme svoj návod na zázrak- ten môj je- dobre sa pozeraj a vnímaj- nech si  vďaka sebe a stretnutiam s inými ľuďmi vychutnáš denne desiatky malých zázrakov.

Napríklad ako dnes – vďačnosť za každý krok, radosť z poskakovania, objavovanie pohybu…

Aké sú tie vaše?

Krásne dni plné zázrakov želá

Ľuba

 

Autorka: Lubica Noščáková

Převzaté ze stránek se svolením autorky 

http://www.lubicanoscakova.sk/



nahrávám...