Životný príbeh Jeffa Lewisa: "Môžeš buď prepadnúť zúfalstvu alebo to môžeš využiť ako odrazový mostík k zmene svojho života."

Jeff Lewis vyrozprával vo filme "The Compass" svoj životný príbeh:

"V apríli 2005 som sa jedno ráno zobudil s pocitom, že mám nejaký ťažší druh chrípky a Carol, ktorá bola moja priateľka, trvala na tom, aby som išiel do nemocnice.

Išiel som do nemocnice, ale tam nezistili, čo mi je.

Keď som sa o tri týždne neskôr zobudil, ležal som v inej nemocnici bez rúk a nôh.

Narodil som sa v Portsmouthe, vo Virginii, v roku 1954.

Môj otec bol podľa môjho názoru námorný hrdina, pretože bol prítomný pri útoku na Pearl Harbor.

Prvé tri roky svojho života som strávil vo Washingtone DC, potom som sa presťahoval do Chicaga, kde môj otec slúžil na námornej základni.

Kvôli zlému zdraviu matky, ktorá mala reumatoidnú artritídu, sme sa v roku 1959 presťahovali do Arizony, aby sme ju udržali na nohách.

A ona zostala na nohách ešte ďalších 30 rokov, takže to bola dobrá voľba.

V roku 1985 som bol na svojom dvore strelený do chrbta malým chlapcom, ktorý sa hral s puškou svojho otca.

Strieľal do zadného plotu a ja som práve stál na druhej strane.

Guľka prešla plotom a zasiahla ma do boku.

Roztrhla mi slezinu a zostala v chrbtici.

To sa stalo v roku 1985, a keďže som nemal slezinu, po dvadsiatich rokoch

v apríli 2005, som sa nakazil chorobou, ktorá viedla k amputáciam."

Jeho vtedajšia priateľka, teraz manželka Carol doplnila:

"Jeff v nemocnici upadol do kómy a všetci lekári mi hovorili, že zomrie, že to nezvládne.

Musela som to akceptovať ako veľmi pravdepodobnú možnosť, ale odmietla som podpísať DNR, to som nemohla urobiť.

(DNR znamená, že v prípade zástavy srdca alebo dýchania nebude pacient resuscitovaný)

Vedela som, že by Jeff nechcel, aby som to urobila.

Išla som si von zafajčiť, a keď som si sadla na fajčiarsku lavičku, edna zdravotná sestra mi podala záložku do knihy,

na ktorej bola báseň s názvom "Nevzdávaj sa!" (viď http://www.facebook.com/photo.php?fbid=234247729932769&set=pu.217918714899004&type=1&theater)

Po jej prečítaní som sa nad ňou zamyslela a potom ju vložila do svojej peňaženky.

Zakaždým, keď som siahla po cigarete som narazila aj na peňaženku so záložkou.

A ako som sa na ňu stále pozerala, uvedomila som si, že to tak je.

Nesmiem to vzdať."

Jeff doplnil:

Musíte si uvedomiť, že v tej dobe sa ju každý lekár snažil presvedčiť, aby ma nechala ísť:

"Nechajte ho zomrieť, v tejto chvíli nemá cenu sa snažiť o jeho záchranu."

"A ani neverím, že ho môžeme zachrániť, aj keby sme sa snažili."

Ale ona povedala: "Nie! Vy urobíte všetko, čo je vo vašich silách."

Carol pokračovala:

"Keď k nemu prišiel chirurg, pozrel sa na neho.

Díval sa na neho približne desať sekúnd a potom odišiel z miestnosti so slovami: "To nezvládnem."

Bežala som za ním, chytila ho za rameno, otočila ho a povedala mu: "Musíte to urobiť! Niekto to musí urobiť!"

Povedal: "Nie, on zomrie na operačnom sále, to neurobím."

Ja som odpovedala: "Buď zomrie na sále alebo zomrie na izbe, musí ísť na operáciu. "

"Bez toho neprežije."

Povedal: "až sa Jeff prebudí bez rúk a nôh bude vás navždy nenávidieť."

Odpovedala som: "Buď!"

Jeff pokračoval:

"A ja som túto ženu tak nenávidel, že som ju 11. júna 2005, ani nie dva mesiace po operácii, požiadal v nemocnici o ruku.

Oddal nás nemocničný kňaz a na izbe 105 sme si povedali svoje áno.

A to v rovnakej nemocnici, kde som podstúpil amputáciu.

Keď som sa prebudil, a uvedomil si, že nemám ani ruky ani nohy, bol som naozaj v obkľúčení návštev.

Kolegovia, bývalí študenti, niektorí z predchádzajúcich rokov, ktoré som si ani nepamätal.

A spomínam si, ako náš vedúci ku mne prišiel a povedal mi: "Jeff, teraz si na rázcestí."

"Môžeš buď prepadnúť zúfalstvu alebo to môžeš využiť ako odrazový mostík k zmene svojho života."

Boli to úžasné a pozitívne slová. A spomínam si, ako mi riaditeľ našej školy niekoľkokrát volal a rozprával mi,

aké skvelé veci sa stali na škole pri výučbe. Na konci každého telefonátu sa ma vždy opýtal:

"Môžete mi približne povedať, kedy sa vrátite naspäť do triedy?"

Keď všetci lekári naliehali, nech radšej odídem na invalidný dôchodok, on túto možnosť nikdy nespomenul.

Na konci mi však vždy povedal: "Musím vedieť, kedy sa vrátite späť do školy."

O necelých osem mesiacov neskôr som sedel v jeho kancelárii, a od januára som sa na plný úväzok pripravoval na výučbu. Nikdy by som neveril, že by mi to Boh urobil, ale v hĺbke svojho srdca verím, že Boh ma nechal nažive z nejakého dôvodu.

Vo svojom živote sa riadim teraz zásadou, že veci, ktoré nemôžem robiť, nechám tak,

aby som sa mohol venovať tomu, čo robiť môžem.

A je veľa vecí, ktoré môžem robiť.

Je tiež mnoho úžasných ľudí, ktorí mi pomohli toto prekonať,

a mnoho skvelých ľudí, ktorých som stretol, aj ďalších, ktorých ešte spoznám.

Skrátka život je úžasný.

A ešte niečo by som vám chcel povedať.

Spomínam si na jednu scénu z filmu "The Music Man".

Keď profesor Harold Hill čakal pri moste Marianu,

tá prišla za ním a povedala mu: "Skoro som neprišla".

"Myslím, že by sme to mali odložiť na zajtra."

A on odpovedal: "Slečna Mariana! Ak budete odkladať veci na zajtrajšky, nebudete mať nakoniec nič, len hromadu premárnených včerajškov. "

Vy všetci, ktorí máte nejaké problémy, či už ste po amputácii, alebo ste stratili milovanú osobu,

alebo máte iné trápenia, nehromaďte si premárnené včerajšky!

Vstaňte a začnite žiť. Máte len jeden život, nič viac."

Zdroj: FB http://www.facebook.com/pages/%C4%8Clovek-je-t%C3%BDm-o-%C4%8Dom-cel%C3%BD-de%C5%88-prem%C3%BD%C5%A1%C4%BEa/217918714899004



nahrávám...